Sanskritský výraz ánanda znamená blaženosť. Tento výraz má zmysel len v trojici sat-čit-ánanda (bytie-vedomie-blaženosť). Ánanda joga by pre niekoho mohlo znamenať, že všetko čo robíme v joge má byť spojené len s pocitom blaženosti, a to ihneď. Hrubý omyl! Pravý pocit blaženosti sa dostaví len ako následok nejakého úsilia, prekonania pohodlnosti, ovládnutia svojich slabostí, odrieknutie si pôžitkov. Až potom sa dostaví trvalejší pocit blaženosti.
Chvíľu blaženosti môžeme dosiahnuť aj bez námahy. Ideme pod viechu, zapapkáme si, vypijeme vínko, zaspievame si a sme blažení. Na druhý deň aby sme išli pod viechu znova. Prípadne si dáme drogu, ale musíme to stále opakovať, za cenu sebazničenia. Pocit blaženosti môžeme mať aj po dobrom jedle, doprajeme si pochúťky. Aj to rýchlo vyprchá a zaplatíme zdravím.
Inokedy sa pocit blaženosti dostaví po menšej námahe. Vyriešime tajničku krížovky, sudoku, zahráme si volejbal, zaplávame si, zabeháme…, trochu sa unavíme a cítime sa na chvíľu dobre.
Alpinisti tvrdia, že ich blaženosť nespočíva v peknom výhľade z vrcholu. Niekedy je tam hmla, žiadny krásny výhľad. Tvrdia, že ich blaženosť spočíva v tom, že aj s omrzlinami, otlakmi, bolesťou ten kopec zvládli. Až potom sa dostaví pocit blaženosti.
Na jogových pobytoch sa niektorí ľudia, dokonca aj učitelia, snažia upraviť program tak, aby bol spojený s ich záľubou: dobre si zapapkajme, poďme si pozrieť blízke pamiatky, mesto, poďme na kúpalisko, zajazdime si na koníkovi, poďme na túru, zrušme pôst, zrušme deň mlčania, vyrozprávajme sa, vstávajme ráno neskôr, predĺžme večernú zábavu, spravme si táborák, atď. To sú pre mnohých účastníkov lákavé ponuky, ktoré však nemajú nič spoločné s náplňou jogového programu.
Cesta jogy je spojená s tým, že si dokážeme kadečo odrieknuť, prekonať svoje drobné chúťky a slabosti. Napríklad taká šank prakšalána (úplný výplach čriev), alebo vamana dhautí (výplach žalúdka), néti (otužovanie dutín nosa), alebo hladovka, alebo ráno studená sprcha, alebo prekonanie nutkania vyrozprávať sa, to nie je okamžitá blaženosť. Ak to jogista zvládne, až potom sa dostaví trvalejší pocit blaženosti. Pokrok v joge nespočíva v tom, čo si všetko doprajeme, ale v tom, do akej miery dokážeme ovládnuť samých seba, čo všetko si dokážeme odoprieť. Až potom sa dostaví pocit blaženosti, trvalejší, než lacno dosiahnutý. Skrátka: bez práce nie sú koláče. Indický učiteľ jogy Mukund Bhole odpovedal na otázku pre koho nie je joga: „Joga nie je pre ľudí ktorí si nedokážu poradiť sami so sebou.“ Aj Gándhí sa k tomu vyjadril: „Ľahšie je ovládnuť svet silou zbraní, než prekonať svoje drobné slabosti.“ Alebo Sokrates: „Keď chceš pohnúť svetom, pohni najprv sám sebou!“
Čo človeka k tomu vedie, keď je také príjemné najesť sa a ľahnúť si? Tak to robí každé zviera. Človek je však viac, má schopnosť vlastnou vôľou zvládnuť energiu, ktorú dostal a povýšiť ju. Kedysi v minulosti začal vyrezávať na drevenicu ornamenty, hoci v nej pokojne mohol žiť aj bez nich. Čo ho k tomu viedlo? Túžba po kráse, po dokonalosti. Človek má v sebe zakódovanú túžbu formovať hmotu, vtlačiť do nej pečať svojej duše. Čím dokonalejšie niečo robíme, tým viac uspokojenia nám naša činnosť prináša. Keby si sochár vzal kus skaly a vyčaril z nej sochu šibnutím čarovného prútika, nemal by z toho radosť. Radosť má len vtedy, keď do toho vloží svoju tvorivosť a úsilie. V tom je realizácia jeho túžby po kráse a dokonalosti, jeho božskej podstaty. Kto toto nepochopí, môže mu patriť celý svet, nebude mať pravú radosť zo života a bude hľadať úniky, nepravé cesty.
Dnešný človek je zameraný na svoje okolie. Zaujme ho hokej, politika, práca, škandály, rozličná zábava. Nevšíma si, čo sa odohráva v ňom samom, žije zle, nezdravo.
Joga pristupuje k človeku metodicky, od hrubších zložiek k jemnejším. Tieto zložky sa tradične nazývajú kóše. Sú to akoby vrstvy celého organizmu. Je ich päť. Usporiadané sú od najhrubšej k najjemnejšej. Pri jogovom výcviku postupne prenikáme cez tieto vrstvy v nasledujúcom poradí:
Annamája kóša je hmotné telo. Učíme sa cvičiť, dýchať, správne sedieť, počúvať potreby tela, aj ho správne živiť.
Pránamája kóša je energetická zložka, životná energia. Prestupuje telo, ale aj presahuje jeho rozmery. Je to aj aura, ktorú vidia niektorí citlivci.
Manómája kóša je myseľ. Vrstva, ktorá siaha ďalej než predchádzajúce kóše. Jogín sa snaží myseľ ovládnuť a poznať, ako sa správa. Osvojuje si ušľachtilé myšlienky a usiluje sa podľa nich žiť. Metódami pohľadu do seba poznáva tiež obsahy podvedomia, odtlačky minulosti a zbavuje sa nevhodných sklonov a reakcií. Tu začína oblasť meditačných cvičení.
Viďžnamája kóša je nadvedomie, čosi ako intuícia. Vďaka nej tušíme vyšší princíp bytia. Umelcom alebo vynálezcom pomáha dostať nápad, ktorý prichádza akoby z jasného neba. Predchádza tomu však cesta hľadania, príprava mysle na prijatie signálu, ktorý by sme inak nezachytili. To je posledná zložka, do ktorej cvičením možno prenikať a čoraz citlivejšie cez ňu vnímať okolitý svet, seba, a hlavne, vyšší princíp bytia.
Ánandamája kóša je najvyššia zložka, ktorej vlastnosťou je blaho, blaženosť. Ak sa cez intuíciu dotkneme toho, že je niečo vyššie, čo nás presahuje, zažívame stav absolútneho pokoja, pocit večnosti. Nedá sa to vypovedať slovami. Slová sú iba ako noty napísané na papieri, nie je to ešte hudba.
Joga človeku otvára vnútorný zrak, ktorý ho vedie od najhrubšieho k najjemnejšiemu. S postupujúcim vývojom svojej osobnosti pocíti, že k spokojnosti nepotrebuje bohatstvo, slávu ani moc, stačí mu studnica pokoja v ňom samom. Potom je človek dobrý nie zo strachu zo zatratenia alebo pre sľúbený posmrtný raj, ale z vnútornej potreby mravnosti a čistoty. Má prirodzenú úctu ku všetkému, čo tu je, k živému i neživému. Nedokáže vyhodiť dobrú stoličku len zato, že chce krajšiu, vidí v nej kus ľudskej práce, aj ten strom, ktorý jej padol za obeť. Nepotrebuje zákazy, nariadenia, zákony. Neublíži nikomu a ničomu, má problém zabiť komára. Vyvrcholením je stav poznania, keď jednoducho človek už nedokáže byť iný. A nepokladá to za svoju zásluhu. Je šťastný, že takým je.
Cesta prenikania cez kóše sa nedá prejsť ľahko a rýchlo. Chce to trpezlivosť a vytrvalosť. Sme viazaní na hmotný svet. Naše ego, ja, využíva naplno svojho sluhu, myseľ k obranárskym účelom. Úporne sa držíme toho, čo už vieme a čo už uspokojovalo naše telesné zmysly. Najviac sa obávame toho, čo je neznáme. Gándhí poznamenáva: „Zmyslové vnímanie môže byť klamné, hoci sa nám môže zdať pravdivé. Mimozmyslové vnímanie je neomylné. Sú to skúsenosti mnohých svätcov a prorokov z celého sveta. Odmietnuť to znamená zaprieť seba samého.“ Rovnako usudzuje aj mudrc Lao-c´: „Vstúpiac do čistoty samádhi človek dosiahne všeprenikajúce pochopenie jednoty vesmíru.“
Aj najzaneprázdnenejší človek si má nájsť chvíľku času na vnor do seba. Šrí Ramana Mahariši tvrdil, že tým vstúpi do činnosti vnútorná sila, ktorá ho samočinne sprevádza po celý deň, i keď si to ani nebude uvedomovať.
Samádhi je stav úplne jasného vedomia s plnou schopnosťou zapamätať si zážitok. Človek predtým uskutoční pratjaháru (odpútanie zmyslov od okolia). Pri meditácii sa vytráca úsilie mysle k sústredenosti, ostáva len vnútorný pozorovateľ. Pozorovaný objekt sa začne javiť vo svojej podstate, pretože myseľ ho neoznačuje názvom a pamäť ho neklasifikuje predchádzajúcimi poznatkami. Je to iné poznanie, než môžu človeku sprostredkovať telesné zmysly. V tom je hlavná príčina nemožnosti opísať dosiahnutý zážitok, pretože na to nemáme slová.
Vyvrcholenie cesty jogína sa označuje ako kaivalja (oslobodenie). Vedie k tomuto dlhá cesta, a to cez mnohé cvičenia koncentrácie a meditácie. Tí, ktorí dosiahli tento zážitok nevedia o ňom podať nijakú inú správu než to, že boli v stave neopísateľnej blaženosti (ánanda). Nenachádzajú preň žiadne vhodné prirovnania z bežného života.
V samádhi je vedomie oslobodené od jástva. Človek si nehovorí ja poznám tento predmet, nazýva sa takto, je to môj predmet. Nevytvára slová, asociácie, porovnávania a hodnotenia. Predmet je poznávaný priamo, vo svojej nahej existencii. Poznávanie prebieha bez pripútanosti, odporu a bez obmedzení v rozmeroch času a priestoru. Potom už nie je pozorovateľ, ani pozorované, ani pozorovanie, ostáva len holé, nepretržité vedomie bytia. O človeku, ktorý dosiahol tento stav, sa hovorí, že je gunatíta, tj. ten, kto prekročil guny (zavádzajúce vlastnosti hmotnej prírody: tamas (temnota), radžas (nepokoj) a sattva (čistota). Uvedomuje si svoje večné bytie v náručí nezmernej a dokonalej vesmírnej energie. Už sa neobáva zo zániku svojho bytia v tele.
Klasik jogy Pataňdžali v Jogasútre uvádza: „Keď sa naše vedomie zbaví rušivých vplyvov hmotného sveta, spočinie v stave jednoty. Vtedy sa naše JA ustáli vo svojej pravej podstate.“ Dozvieme sa o jednote nášho bytia.
Som rád, keď na jogu prichádzajú ľudia, ktorí ju chápu hlbšie, než ako spomalený telocvik a konzumnú rekreáciu. Ľudia, ktorí jogu chápu hlavne ako slobodný, tisícročiami overený nástroj hlbokého duchovného pokroku, nástroj oslobodený od akejkoľvek povinnej viery alebo ideológie. Pokrok, ktorý jogín dosahuje z najhlbšej túžby svojej duše po čistote a poznaní. Jogín pokrok nedosahuje z vypočítavosti, že sa svojim úsilím dostane po smrti do večného raja. Ani „nepácha“ dobré skutky zo strachu pred večným zatratením. Inými slovami, nepravé je to dobro, ktoré sa koná z egoistickej túžby po odmene. Rovnako, nepravé je aj dobro konané zo strachu, že príde trest a odplata za zlé skutky. Pravé dobro neobsahuje ani štipku egoizmu.