Dévraha Baba – alebo formálnejšie Brahmarši Jogirádž Šrí Dévraha Baba – bol postavou, ktorú v Indii poznali iba niektorí šťastlivci, pretože žil veľmi asketicky a mimo nápor masového záujmu. Jeho sádhana patrila medzi klasické – prísne a úspešné. Bol to jeden z mála jogínov, ktorí kráčali cestou bhakti jogy, ale pritom mali skúsenostné poznanie aj iných smerov jogy. Avšak to, čo bolo na ňom najpríťažlivejšie, to bolo jeho láskou prekypujúce srdce a ochota pomôcť na Ceste tým, ktorí o to stáli. Mal pomerne málo blízkych žiakov – jeden z nich, ktorému daroval svoj rozľahlý ášram pri Vindhjáčale – Hamsa Baba, je tiež mimoriadnou osobnosťou.
Deaoraha Babove ášramy sú relatívne veľké, boli vystavané akoby s vyhliadkou do budúcnosti – rozsiahle pozemky, budovy, ale málo ľudí. Samotný Dévraha Baba býval vždy na vyvýšenej drevenej konštrukcii, kde mal jednu vetchú trstinovú izbietku a malú verandu. Verandičku pre „styk s verejnosťou“ a izbietku pre všetko ostatné. Zato na úrovni duševného silo-poľa ho bolo možné vnímať na stovky metrov. Od návštevníkov nikdy neprijímal nič okrem ovocia (ktoré hneď porozdával prítomným) alebo jedlých korienkov a hľúz či kvetinových girlánd (ktoré tiež o chvíľu rozdal). Od zámožných stúpencov niekoľkokrát počas svojho požehnane dlhého života prijal pozemky pre ášramy, resp. prostriedky na ich zastavanie. V ášramoch konali sádhanu jeho blízki žiaci. Lokality pre ášramy vyberal sám na miestach, ktoré považoval za optimálne pre sádhanu. Nezriedka to boli miesta, kde kedysi žili jogíni (napr. v Bhagdevari, neďaleko Vindhjáčalu). Energetické stopy jeho sádhany sú tam dodnes silne prítomné.
Dévraha Babu som po prvý raz stretol začiatkom roka 1977 počas svojej prvej cesty do Indie. Boli to romantické časy, keď bolo možné považovať za malý zázrak už to, že sme spolu s Petrom Mišíkom mohli prijať pozvanie Aviyogi Surena Goyala a navštíviť vtedajšiu Maha Kumbha Melu v Illahabade – prastarú púť na miesto, kde v mýtických časoch mali padnúť na zem kvapky „nápoja nesmrteľnosti“. Nakoľko sme cestovali „trasou nemajetných“ cez ZSSR, Afganistan a Pakistan, dorazili sme až na záverečné vyvrcholenie Kumbha Mely. Prišli sme tam ako skupinka šiestich nadšencov – Suren Goyal, jeho sestra, pani Mösslerová a Christiana Steindl – Surenove známe z čias jeho jogových pobytov v Nemecku. Ubytovaní sme boli v ášrame Prabhúdatta Brahmačariho, ďalšieho bhakti jogína s obrovskými znalosťami jogy. Bol to on, ktorý upriamil našu pozornosť na Dévraha Babu: „Keď ste tu, mali by ste vidieť Dévraha Babu na brehu Gangy“, povedal nám jedného večera po prednáške pozvaných jogínov v čerstvo vymurovanej hale svojho ášramu.
Dopoludnia druhého dňa sme sa vydali za Dévraha Babom spoločne s mladým pobočníkom Brahmačariho – Nalína. Keď sme došli k jeho „chyžke na stračích nohách“, našli sme tam stovky ľudí. Slnko pražilo a Dévraha Baba sa podľa slov jeho žiaka s dlhou bielou bradou, stojaceho pod chyžkou, práve stiahol z verandy a nasledujúce hodiny nebude dostupný. Prišlo mi to ľúto, ale Suren sa len usmial a vyhlásil: „Tomu je ľahká pomoc – stačí začať polohlasne spievať mantru Šrí Rám džaja Rám.“ Začali sme teda spievať a naozaj, počas niekoľkých minút sa z tieňa chyžky vynoril Deavraha Babov žiak a povedal: „Poďte, Baba vás prijme.“
Stáli sme asi 100 metrov od chatrče, okolo nás živý džavot Indov – fyzicky nebolo možné počuť náš spev. Dévraha Baba však mal našťastie aj iné uši, ako len tie fyzické. Po chvíli sa objavil v rákosových dverách samotný Dévraha Baba. Útla postava „odetá iba do priestoru“, sivé pospletané vlasy, štedrá sivá brada, výrazný nos, mohutné obrvy a láskyplné oči. To bolo všetko, čo som zaregistroval v prvom momente. Posunul sa akoby vraňou chôdzou po verandičke a usadil sa na jej okraji.
Najprv hodil niekoľko pomarančov prítomným Indom, ktorí sa ozlomkrky predbiehali, aby chytili lietajúce ovocie požehnané samotným Devraha Babom. Keď sa takto v tesnej blízkosti jeho chatrče uvoľnilo miesto, pozval nás bližšie k sebe.
Na otázky, ktoré sme mu kládli prostredníctvom Surena, sme dostali originálne odpovede, založené na vnútornej skúsenosti. Suren položil otázku o pránajáme. Baba podal výstižný výklad princípu, a potom vyriekol nečakanú vetu: „Ak chcete vedieť, čo je to pránajáma, pozrite sa na mňa.“ Táto prekvapivá odpoveď pritiahla môj pohľad na neho a hľa – pozdĺž chrbtice som naraz pocítil striedavý pohyb dvoch mohutných stĺpov energie. „Aha, ida a pingala,“ svitlo mi. „Ale ako to funguje?“, spytoval som sa sám seba. Pozrel som iným smerom a pocit sa stlmil. Pozrel som späť na Babu a pocity sa s plnou intenzitou vrátili. Dévraha Baba ale pritom už hovoril s inými ľuďmi na inú tému.
Baba nás zrejme prijal do svojej láskyplnej pozornosti, lebo ešte vyše hodiny nám odpovedal na naše otázky. Zdalo sa dokonca, že sa potešil nášmu príchodu, keď poznamenal: „Aké príjemné je hovoriť s vami o joge po nekonečných otázkach návštevníkov o ničom…“. Indovia sa ho totiž najčastejšie pýtali na banality: dávali „veľké otázky“, za ktorými chýbala kapacita porozumieť odpovedi, prosili o požehnanie pre svoje svetské aktivity, pomoc v záležitostiach každodenného života, ako keby nestáli pred jednou z najväčších postáv autentickej jogy.
Keď sme chceli vidieť pravú khečari mudru, obrátil sa na svojho žiaka: „Zavolajte toho hathajogového Mahátmu!“ O chvíľu sa pred nami objavil človek s bledou, hladkou pokožkou a trocha ospanlivým pohľadom – otvoril ústa, aby nám predviedol, ako vnára svoj jazyk hlboko do hrdla. Ukázal nám aj rôzne varianty nauli a ďalšie cvičenia hatha jogy. Keď Mahátma odišiel, Baba začal hovoriť so Surenom, a tak som sa stiahol do tieňa. Sadol som na mäkký piesok brehu Gangy a uvedomil som si, že konečne som stretol skutočného jogína. To je šanca, ktorá sa tak skoro nemusí opakovať. V duchu som si sformuloval otázky týkajúce sa jogovej praxe a adresoval ich Devraha Babovi. Nebol som totiž spokojný so svojím pokrokom počas temer 20 rokov cvičenia. Po chvíli sa dostavil zvláštny pocit ponorenia do akéhosi príjemného, skôr teplého ako chladivého silo-poľa. Čoskoro nato sa moje otázky rozplynuli – nedali sa viac nájsť. Na ich mieste sa objavil nový „pocit“ – akýsi neviditeľný „tunel“ či „cesta“, po ktorej som sa mohol vydať. Bol to ťažko opísateľný pocit. Po krátkom „lete“ ma však naraz opantal pocit „strachu“ – k tomu, aby som sa posunul ďalej, bolo potrebné zanechať všetko za sebou, skutočne všetko, čo človek poznal, vrátane „seba“. „Poď“, nabádal ma ten prúd. V tej chvíli som však „strach z neznáma“ nedokázal prekonať. „Nič to“, naznačoval prúd, ale v hĺbke môjho vnútra sa objavia nespokojnosť – „nevyužil si šancu“. Skúsil som to znova, ale cesta sa mi uzavrela. Po nejakom čase som sa vynoril z meditačného ponorenia, otvoril som oči a uzrel, ako sa Baba zhovára s domorodými návštevníkmi. Moji spoločníci sedeli na piesku a zrejme meditovali. Keď sme odchádzali, purna pranam (prostrácia) bolo to najmenšie, čím som mohol vyjadriť svoje pocity voči Dévraha Babovi.
Večer som zožal kritiku od Christiany: „Čo sú to za starobylé formality! Ak je skutočným majstrom, mal by vedieť kto čo potrebuje a pomôcť mu. To je jeho úloha,“ vravela. Oponovali sme jej, pritom aj ona mala svoj problém – pri meditácii sa jej v bhrúmadhji (stred medzi obočím) objavil pocit tepla namiesto chladu, čo ju dosť rušilo. Snažili sme sa ju presvedčiť, že Devraha Baba rieši iba problémy, ktoré mu človek priamo predloží, ale nadarmo – čakala na Devraha Babovu iniciatívu.
Nasledujúce dni sme chodili meditovať k Dévraha Babovi, občas sme sa niečo opýtali. Reč však bola zbytočná, rozumel nám lepšie, ako my sami sebe. Nadišlo posledné ráno nášho pobytu. Ešte sa len brieždilo, keď sme sa vydali úzkou piesčitou uličkou ku Gange. V priestore sa trblietali milióny svetielok a lampášov stanových táborov náboženských organizácií, ášramov, pomocných organizácií aj jednotlivcov, postavených popri Gange. Doznievali zvuky bhadžanov z „poľných ášramov“, dočasne postavených počas Kumbha Mely, a chrámikov. S majestátnou Gangou po našej ľavici sme ticho kráčali v poddajnom piesku. Slnko sa ospanlivo prebúdzalo a až po chvíli sme si všimli, že majestátne stromy, popod ktoré sme kráčali, sú plné mohutných, odpočívajúcich supov.
Ocitli sme sa na voľnom priestranstve pobrežnej časti Gangy. Vychádzajúce slnko vykreslilo oranžovú auru okolo Deoraha Babovho domčeka. V našich mysliach sa prevaľovali dojmy a myšlienky o tom, že sme našli človeka, ktorý dosiahol cieľ jogy a teraz sa od neho musíme vzdialiť na tisíce kilometrov.
V okolí Deoraha Babovej chatrče bolo pusto. Baba sedel na verande a sám sa nám prihovoril. Keďže Suren nám „kryl chrbát“ a ostal u Prabhúdatta Brahmačariho (mohlo sa to zdať neúctivé využívať pohostinnosť jedného jogína a navštevovať iného), stal som sa hovorcom ja a tlmočníkom Deoraha Babov bradatý žiak. Keď som Deoraha Babovi oznámil, že je to posledný deň nášho pobytu na Kumbha Mele, zdalo sa, že zosmutnel: „A to skutočne musíte už ísť?“ „Žiaľ áno,“ odpovedali sme. Bolo to zvláštne. Päť cudzincov, ktorí pri tých stovkách návštevníkov naozaj veľa neznamenali, evokovalo v ňom taký silný tok láskyplnosti, že sme sa rozcitliveli. Baba siahol do svojich tajných zásob a rozdal nám ovocie a sladké korene ako deťom, s ktorými sa dlho neuvidí. Potom ale začal s otázkami sám.
„Odkiaľ vlastne ste?“ (doteraz sa na to nepýtal) Vykladať o Československu bolo v Indii obyčajne zbytočné, a tak sme hovorili „Jorop“, čo pre Inda znamená Európu.
Pokýval hlavou. „A dá sa voda riek piť v časti, kde bývate?“ Táto otázka ma prekvapila. Jednak preto, že som nečakal otázku týkajúcu sa stavu životného prostredia, jednak preto, lebo som si predstavil, že by som mal piť vodu z Hornádu. Usmial som sa a povedal: „Nuž, piť sa dá, ale následky by boli neblahé.“ „Prečo?“ „Je to veľmi znečistená voda.“ Moja odpoveď ho viditeľne zarmútila: „To nie je dobre, to nie je dobre,“ opakoval a v očiach mu objavila starosť o nás, ktorí žijú a snažia sa kráčať cestou jogy v takto kontaminovanom životnom prostredí.
Napokon nám ešte pripomenul význam cvičenia a vnútornej angažovanosti sa v ňom. Potom zmĺkol a my sme sa usadili k poslednej meditácii. Kto sedel pri Deoraha Babovej chatrči, musel venovať časť pozornosti prípadnému zvuku dupotu nôh. Ak totiž Baba začal rozdávať pomaranče a iné dobroty prítomným, Indov to privádzalo do vytrženia – každý chcel získať ovocie. Vlastne všetko čo rozdával alebo čoho sa dotkol, bolo pre Inda požehnaním. A tak, keď som naraz začul známe dupotanie nôh, urýchlene som vytiahol svoje vedomie na povrch – Indovia v taký čas nedbajú príliš o to, kde stúpajú. Keď som rozhliadol po okolí, vidím, že Christiana sedí so žiariacimi očami a pomarančom v ruke. Ako som podišiel k ostatným, pýta sa ma: „Videl si?“ „Nie, čo?“ Vysvitlo, že napokon sa dokázala odpútať od svojej predstavy o „povinnostiach jogína“ a predostrieť Dévraha Babovi svoj „meditačný problém“. V tej chvíli ju presne na tom mieste, kde mala hrejivý pocit, zasiahol Babov pomaranč a hrejivý pocit sa zaraz zmenil na chladivý. Tým bol problém vyriešený. Okrem jogovej stránky veci a toho, že vlastne Deoraha Babova intuícia predbehla Christianinu myšlienku, bolo zaujímavé aj to, ako ju mohol Baba trafiť tak presne na vzdialenosť niekoľko desiatok metrov. V ten deň purna pranam však nikoho z nás netrápil, urobila to aj Christiana.
Ako sme odchádzali, bolo nám smutno. Cítili sme, že opúšťame svojich najbližších. Mne osud neskôr ešte doprial stretnutie s Dévraha Babom v roku 1980, keď som strávil dlhší čas v Indii. Bola jar a v Prabhútadda Brahmačariho ášrame nám povedali, že Dévraha Baba je na sviatky Holi vo Vrindávane, mieste, kde mal Kršna stráviť svoje legendárne detstvo. Tentoraz sme boli štyria. Okrem Surena a jeho sestry tam bol aj Janka Jablonská, ktorej sa ako jedinej z väčšej skupiny záujemcov podarilo vycestovať do Indie na obligátnych 6 týždňov (povolenie 4 týždne, škrípajúce predĺženie na konzuláte 2 týždne).
Keď sme sa spolu s Prabhúdatta Brahmačarim vybrali za Dévraha Babom, bolo už popoludnie. Prešli sme riekou Yamuna, ktorá podobne ako Ganga pomaly pochováva historické nábrežné chrámy pod svoj piesok, a kráčali sme pozdĺž jej brehu. Náhle som pocítil silné energetické pole, ktoré sa nachádza na miestach, kde žijú alebo žili veľkí jogíni. „Dévraha Baba je nablízku,“ vydýchol som si. Naozaj, asi pol kilometra nato sme uvideli jeho vyvýšený domček a obďaleč stan vojakov, ktorých tu zrejme alokovala miestna samospráva ako strážcov poriadku (Dévraha Babu si predstavení Vrindávanu nesmierne vážili). Deoraha Baba nás hneď spoznal a privítal so slovami: „Ach, ale minule ste boli v inej zostave!“ Na okamih boli veci opäť tak, ako na Kumbha Mele pred troma rokmi – objalo nás jeho mocné láskyplné vyžarovanie. Baba sa srdečne pozhováral s Prabhúdatta Brahmačarim, ktorého nazýval „svojím druhým ja“. „Ja som nič nenapísal, ale Brahmačariho knihy sú, akoby som ich písal ja,“ hovorieval. Prabhúdatta Brahmačari napísal okolo 150 zväzkov kníh, ktoré sa týkali najmä bhakti jógy. Keď zapadalo Slnko, jeho pobočníci nás poprosili, aby sme ukončili svoju návštevu – Baba sa chystal kúpať v rieke, vtedy bol najradšej sám. So smutno-radostným srdcom sme sa rozlúčili. Bolo to moje posledné stretnutie s Deoraha Babom.
Koncom osemdesiatych rokov sa Dévraha Baba vnoril do seba. Aj keď bol naďalej aktívny, komunikoval už len s najbližšími žiakmi. Jeho jednoduché chatrče vo Vrindavane, Illahabade, Vindhjáčale či blízko staničky zvanej Dévraha Baba Road sa stali štartovacou dráhou pre jeho mahásamádhi, do ktorého vstúpil takmer v rovnakom čase, ako jeho „mladšie“ alter ego, Prabhúdatta Brahmačari, ktorý mal vtedy „iba“ 108 rokov. Po jeho a Brahmačariho smrti, po odchode Ánanda Mai Ma, svámiho Nirvánandu, Ašišánandu či Mastaram Babua – veľkých jogínov, ktorých som poznal – svet sa zdal byť prázdnym.
V roku 1995 som sa opäť vydal do Indie s cieľom pátrať po novej generácii jogínov, ktorí museli prísť, aby pomohli nastoliť na zemi sanátana dharmu. Spoločne s Ivom Sedláčkom sme sa stretli s dvoma Babovými žiakmi – energetickým Hamsa Babom a utiahnutým svámi Ráma Vairági Dásom (zvaným Vairági Baba). Inšpirujúca bola tiež návšteva Dévraha ášramu vo Váránasí plného sanjásinov klasického typu so žiariacimi očami a otvoreným srdcom. Dévraha Baba „prešiel iba z jednej miestnosti do inej“, ako raz povedal Šrí Rámakršna – jeho prítomnosť s nami ostáva naďalej, dlho po jeho odchode.