Bol to strhujúci zážitok.
Všetko vibrovalo životom; myslel som, že sa rozletím do priestoru…
Zem sa približovala, ale počiatočný strach už pominul – to čo ostalo, bola čistá extáza. Plnosť života, akú predsa všetci hľadáme – v jednoliatej mase fanúšikov fascinovanej festivalovým vystúpením, v osamelosti na vrchole hory po dramatickom výstupe, v šialenej jazde úzkymi uličkami, v zoskoku padákom…
Mozaika krajiny nadobúdala čoraz jasnejšie kontúry – lány polí lemované lesmi mi rástli pred očami, roztrúsené ľudské obydlia sa rýchlo zväčšovali…
Okamih, keď sa čas zastavil a pohyb sa prepadol do nepohybu náhle vystriedal virvar farieb a tvarov. Svišťanie prúdu vzduchu prehlušilo hlboké, posvätné ticho a doň vstúpil vzdialený hlas: „Otváram padák!“
Trochu to trhlo, ale ja som už len žasol a zhlboka dýchal – samovoľne, prirodzene, a predsa, ako len málokedy počas svojich hektických dní, až kým náraz na zem neprerušil moje vytrhnutie zo všednosti…
Dozvuky zážitku bezčasovosti ma sprevádzali aj keď som sa lúčil s inštruktorom a vracal sa domov, ale jeho intenzita už ochabla. Namiesto nej sa vyrojili myšlienky: chcem sa vrátiť, znova žiť naplno, bytím, ktoré vibruje celým mojím telom, v prítomnosti, kde niet minulosti ani budúcnosti, v plnosti bez túžob a starostí…
No museli prejsť roky, kým som našiel cestu späť. Museli prísť krízy, aby som pochopil ako sa vrátiť – k Sebe, ako Byť sám sebou – bez tvaru, bez času, bez mena…