V rozličných tradíciách je božská podstata človeka označovaná ako bódhi, átman, srdce – Intelekt (chápaný Eckhartovským increatus et increibile) či ako chrám alebo záhrada. Záhrada presahuje náboženské i mytologické spektrá svojim viacrozmerným symbolizmom, je zdrojom mnohých podobenstiev. Evokuje vegetáciu [1], plody, panenskú prírodu, zachovávajúcu si pečať prvotného dotyku stvoriteľa, prvej manifestácie Absolútna, ale implicitne i prácu, siatie, žatvu. Najznámejším príkladom záhrady je rajská záhrada, záhrada Eden, Raj (opak slova jar – obdobie kvitnutia, vôní a krásy) označujúca metafyzický stav človeka pred pádom, pred zabudnutím na svoj božský, androgýnny, čistý pôvod.
Etymologicky má záhrada podobný tvar v mnohých svetových jazykoch – garden, garten, ogrod. Vzťah s centrom alebo srdcom nie je tiež vylúčený. Sanskritské hrdaja označuje srdce a ideu centra. Verbálny koreň záhrady a srdca je hrd alebo grd odkiaľ je krok k záhrade, ogrodu, gorodu, alebo ohrade, ktorá obklopuje rajskú záhradu.
Dosiahnutie jednoty s Bohom, návrat k Jedinému, spomenutie si na pôvodnú jednotu, precitnutie zo sna je pre mystikov islamu Záhradou Pravdy. Nasledujúce riadky sú výberom z knihy o ceste súfi z pera Seyyed Hossein Nasra.
VÝBER Z KNIHY SAYYED HOSSEIN NASR, ZÁHRADA PRAVDY
Kontemplácia stvorenia
Prepracované učenia súfizmu týkajúce sa manifestácie sú nevyhnutné pre doplnenie metafyzických a kozmologických doktrín týkajúcich sa podstaty reality. Tak ako poskytujú teoretický základ pre kontempláciu prírody a kozmických realít poskytujú i prostriedok k dosiahnutiu metakozmickej reality a taktiež mapu, aby nám pomohli cestovať skrz kozmos do Reality, poza všetku manifestáciu. Avšak nie všetkým súfistom bolo dané kontemplovať prírodu. Niektorí, ako napr. svätica z Basry, Rabíja al-Adawíja, z 8. storočia, bola zaujatá výhradne Bohom, mimo Raja a pekla, mimo Prorokov a svätcov, mimo veľkoleposti Božieho stvorenia. Veľa ďalších, ktorí tiež zdôrazňovali lásku k Bohu, či číru Jednotu, sa nezaoberali kontempláciou prírody a štúdiom kozmickej hierarchie, ale mnohí áno, vrátane najväčších gnostikov a metafyzikov, ako napr. Íbn Arábí alebo Rúmí. V každom prípade je kontemplácia prírody dôležitou súčasťou náuky a praxe súfizmu a vysvetľovanie ezoterického významu manifestovanej roviny a prírodného sveta je integrálnym prvkom výkladu Pravdy.
Keďže sa v islame Zjavenie prejavilo v podobe svätej knihy, veľa muslimských mudrcov sa dívalo na prírodu ako na knihu Boha ako aj mnohí ich židovskí a kresťanskí súčasníci. Kozmos je v skutočnosti prvým Božským a primordiálnym Zjavením. Je večný a archetypálny Korán, ktorý je archetypom knihy zjavenej Prorokovi islamu ako Korán aj kozmu, ktorý mnoho súfi v skutočnosti nazýva kozmickým Koránom. Rovnako ako každé písmeno, slovo a veta Koránu zjavená v arabčine, pochádza od Boha a vyjadruje Jeho odkaz, je každý jav prírody taktiež znamením nebies. V skutočnosti, sú v Koráne každý jav prírody i verše Koránu nazvané āyāt alebo symboly a znamenia, každý odkazujúci k zmyslu mimo seba. Každý āyāt okrem svojho vonkajšieho zmyslu má symbolický a vnútorný význam. Každý prírodný fenomén je skutočnosťou ale aj symbolom noumenu. V profánnom zmysle je moderná veda – zaoberajúca sa fenoménmi len ako s faktami a nie ako symbolmi noumenu – ako náboženská doslovnosť v interpretácii písma. Súfizmus vždy odmietal oba druhy doslovnosti a počas storočí poskytoval ezoterické interpretácie Koránu i najhlbšiu „filozofiu prírody“ založenú na ezoterickom komentári kozmickej knihy. Táto „filozofia prírody“ má najvyšší význam v týchto dňoch a dobe, v ktorej kvôli úplnej vonkajškovosti a doslovnosti vo vede i väčšine náboženstva, sme sa my ľudské bytosti stali skôr ničiteľmi prírody, ako jej ochrancami a nástrojmi milosti. Vnútorný význam kozmickej knihy je nám skrytý.
Súfi kontemplujú prírodu, vidiac v jej formách, živote a rytmoch duchovné reality, ktoré sú najvyššej dôležitosti nielen sami v sebe, ale i pre nás, ako pútnikov na ceste k spirituálnej dokonalosti. Pre súfi je každý strom odrazom Rajského stromu, každá hora symbolom transcendencie a voda každej tečúcej riečky symbolom božskej Milosti, vietor znamením Ducha. Orol letiaci vo výškach symbolizuje ľudského ducha zdokonaleného spirituálnou praxou letiaceho k Božskému Trónu a ryba plávajúca v hĺbkach je symbolom duše vnárajúcej sa do oceánu Nekonečna. Univerzum je ustanovené teofániami; kozmos je sústavou symbolov pre kontempláciu a prostriedkom k dosiahnutiu Symbolizovaného, knihou na čítanie a porozumenie jeho vonkajších i vnútorných významov. Akonáhle človek prečítal kozmickú knihu, môže ju odložiť a stáť pred samotným Autorom Knihy Existencie. Jeden z významov odkazu Koránu k zrolovaniu zvitkov na konci časov je práve koniec čítania knihy prírody súfim, ktorý prešiel poza kozmos, zakúša smrť svetu a vzkriesenie v Duchu, ktorý je jeho eschaton.
Úloha krásy a lásky v duchovnom živote
Putovanie na ceste do Záhrady Pravdy vyžaduje nielen dosahovanie a realizovanie zjednocujúceho poznania, ale aj vnorenie do lásky a priťahovanie krásou na jej najvyššej úrovni. Boh umožnil ľudským bytostiam získať k Nemu prístup nielen cez poznanie ale i cez lásku a krásu. Záhrada je Záhradou Pravdy, ale aj Záhradou Lásky, ktorej Krása je nad i za všetkým, čo si vieme predstaviť alebo čo sme zakúsili ako láskyhodné a krásne tu na zemi. Záhradník je tiež Milovaný, ktorý musí byť nielen poznaným ale aj milovaným a kontemplovaným v jeho nekonečnej kráse, ktorá pohlcuje dívajúceho sa a vedie do extázy jednoty ako aj do najvyššieho pokoja. Muži a ženy zakúšajú všemožné podoby lásky a vnímajú mnoho krásnych objektov v živote tu na zemi, ale väčšina nedosiahne Záhradu Pravdy cez tieto skúsenosti. Preto sa musíme sami seba pýtať aká láska a krása je v kontexte súfizmu a prečo súfi, ktorí zdôrazňujú tak principiálne a osvetľujúce poznanie, hovoria tak veľa o láske a kráse, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené. Než sú tieto otázky zodpovedané, má veľkú hodnotu zacitovať svätý výrok Proroka týkajúceho sa vzťahu poznania a lásky:
Kto Ma hľadá, nájde Ma.
Kto Ma nájde, pozná Ma.
Kto Ma pozná, miluje Ma.
Kto Ma miluje, toho Ja milujem.
Koho milujem, toho skolím.
Koho skolím, toho aj odmením.
Koho odmením, tomu som Ja sám odmenou.
Cesta k Pravde ústi k objaveniu Pravdy, čo znamená jej Poznanie. Navyše, Pravda je taká, že ju človek nemôže poznať bez toho, aby ju miloval. A táto láska vedie nakoniec k prijatiu Bohom, ktorý na oplátku miluje tých zo Svojich služobníkov, ktorí milujú Jeho. Avšak v metafyzickom zmysle je to Božia láska, ktorá predchádza lásku ľudskú, ako uvidíme ďalej.
Podstata lásky
Aké dobro prináša písanie o láske? Človek musí zakúsiť lásku, aby vedel pochopiť čo to je. Ako povedal Rúmí: keď sa má opísať podstata lásky, pero sa láme a prestáva písať. Predsa len, hoci užívajúc len slová a koncepty, písanie o láske môže prebudiť isté uvedomenie v mysli a duši čitateľa, čo ho napokon môže pripraviť zažiť lásku na istej rovine. Ale láska sama nemôže byť zredukovaná len na jej popis, bez ohľadu na to akokoľvek by bol zreteľný a poetický, i keď slová, ktoré pochádzajú od tých, ktorí skutočne milovali, môžu niektorým privodiť spomienku a prebudiť lásku, ktorá prebýva v duši všetkých žien a mužov. Oheň lásky môže byť zažatý primeranými slovami ak je substancia duše pripravená horieť v ohni lásky, bez ktorej by život bol zbavený hodnôt, pretože, v slovách Rúmího: „Ktokoľvek kto nevlastní tento oheň, nech neexistuje.“
Začnime s metafyzikou lásky. Láska je časťou a súčasťou reality. Je tým, čo priťahuje bytosti k sebe navzájom a k ich Zdroju. Nie je ničím iným než ohňom, ktorého svetlo ožaruje a ktorého teplo oživuje srdcia a udeľuje život. Je taktiež búrkou, ktorá môže dušu prevrátiť hore nohami a vykoreniť z bežnej existencie. Láska je život ale môže tiež byť smrťou. Zapríčiňuje túžbu a bolesť z oddelenia ako aj extázu spojenia. Láska je taktiež neoddeliteľná od existencie v jej podobách. Nie iba v kresťanstve je Boh považovaný za Lásku, ale podľa Koránu je Láska alebo al-Waddúd aj jedno z jeho Mien. A keďže láska je časťou Božskej Podstaty, všetka existencia, ktorá z Neho pramení, je preniknutá láskou. Boh je svetlom nebies i zeme, ako potvrdzuje Korán. Jasnosť tohto svetla sa vzťahuje k poznaniu a jeho teplo k láske. Neexistuje ríša existencie, v ktorej by sa nenašla láska, okrem, z istého uhlu pohľadu ľudskej roviny, kde nám Boh dal slobodnú vôľu milovať alebo nemilovať; ale dokonca i na ľudskej rovine, môže byť uvedené, že dokonca i tí, ktorí nemilujú Boha alebo blížneho, predsa len milujú seba. Čo sa týka kozmu, lásku je možné vidieť všade, ak by sme si len uvedomili jej realitu. Vetvy stromov rastú v smere svetla vďaka láske, a zvieratá sa starajú o svoje mláďatá následkom lásky. Dokonca i nebesá sa pohybujú vďaka moci lásky, ktorú redukujeme na čistú fyziku a kvantitu a nazývame to gravitáciou. Ako Dante napísal na samom konci Božskej komédie, konečná duchovná jednota spôsobuje skúsenosť a realizáciu „lʼamour che move il sole a lʼaltre stelle“, čiže lásky, ktorá hýbe slnkom i ostatnými hviezdami.
Láska prúdi v tepnách univerza, tak ako milosť a my ako ľudské bytosti môžeme milovať a milujeme od pozemskej bytosti, konkrétne človeka ako objektu našej lásky až k Bohu samotnému. Ale ako už bolo spomínané, láska v skutočnosti pramení z Boha a nie z nás. Vo svojich dvoch základných prikázaniach Kristus nariadil svojim nasledovníkom najprv milovať Boha, ktorý miluje svoje stvorenie a potom milovať blížneho. Korán poskytuje metafyzický základ tejto lásky, tvrdiac, že Boh „zaobstará národ, ktorý miluje a ktorý miluje Jeho“ (Korán 5, 54). Tento verš, ktorý bol veľakrát citovaný súfijcami píšucimi o láske, vyjasňuje, že Boh predovšetkým miluje svoje stvorenie a ako dôsledok tejto lásky môžeme my milovať Jeho. Navyše, ako Prikázania Krista nariaďujú, milovanie Boha má prednosť pred milovaním blížneho, čo znamená pred všetkými bytosťami nielen ľudskými.
Preto existujú, z ľudského pohľadu štádiá lásky, chápané metafyzicky a chápané tak ako sú vysvetľované súfistami. Existuje predovšetkým láska Boha k Sebe a potom Jeho láska k Jeho stvoreniam, vrátane nás, výsledkom čoho je, že láska preniká samotnou substanciou bytostí na všetkých rovinách existencie. Následne, naša láska k Božskému a nakoniec naša láska k ostatným bytostiam, pre tých, ktorý veria, je odvodená z lásky k Bohu. Toto duchovné chápanie lásky preto transcenduje lásku ega k sebe, falošnú lásku, ktorá sa stala zvykom pre väčšinu mužov a žien. Iba cez túto hierarchiu a vzťah medzi jej rozličnými rovinami, môže byť spirituálna a transformujúca moc lásky, ktorá dokonca môže transformovať lásku ega k sebe na lásku k Bohu a iným, chápaná. Je tu ale ešte ďalší element subtílnejšej podstaty, zahŕňajúci ako nástroj tak aj obsah zjavenia viažuci nás k Bohu. Môže človek ako kresťan milovať Boha, bez toho aby miloval Krista? Odpoveď je celkom zrejmá. Rovnaká pravda platí pre islam, kde láska k Prorokovi je nevyhnutná pre lásku k Bohu. Túto pravdu je možné zhrnúť nasledovne: aby bolo možné milovať Boha, musí On najprv milovať nás a Boh nemiluje ľudí, ktorý nemilujú jeho Proroka alebo posla a jeho posolstvo.
Keďže láska má pôvod v Bohu a pramení z Neho, skutočná láska v tomto svete nie je absolútne ničím iným než láskou k Bohu. Ranní kresťania hovorili o agapé a o eros, aby rozlíšili božskú a ľudskú, či kozmickú lásku a toto rozlíšenie je stále ústredným pre väčšinu kresťanskej teológie, najmä katolíckej. Súfi si volia inú cestu. Nedelia ostro agapé od eros, považujúc eros za tieň a taktiež rebrík k agapé. Skôr hovoria o skutočnej láske (al ʼišq al haqíqí), teda o láske ľudskej bytosti k Bohu a o metaforickej láske (al-ʼišq al madžází), ktorá zahŕňa všetky formy lásky, ktoré sa javia navonok a nezávisle od puta lásky medzi Bohom a ľudskými bytosťami. Podľa tohto pohľadu, väčšina z toho, čo považujeme za lásku nie je vôbec skutočnou láskou ale láskou len v metaforickom zmysle. Navyše, existuje ďalšia hierarchia v láske, siahajúca od rozličných úrovní metaforickej lásky až k skutočnej, ktorá vždy obsahuje Boha, a môže zahŕňať i lásku niekoho k niečomu, ale v Bohu. Ba dokonca i metaforická láska je zábleskom skutočnej lásky, pretože nakoniec je len jedna Láska s rozličnými stupňami manifestácie.
Súfi hovoria aj o inej forme gradácie a hierarchie lásky. Začínajúc s obyčajným ľudským postavením a končiac so stavom svätca. Najnižší stav lásky z tohto pohľadu je láska ega alebo ja k sebe. Je to stále láska, ale kvôli uväzňujúcej podstate svojho objektu, sa stáva nedýchateľnou a bráni rastu duše a jej možnosti dosiahnuť vyššie roviny lásky. Potom tu je láska k iným, či už sú to ľudské bytosti, zvieratá, alebo objekty ako rastliny, minerály a tak isto ľudské artefakty, najmä umelecké diela. Ale táto rovina lásky je ešte stále obmedzená a konečná a taktiež v mnohých prípadoch pominuteľná. Často spôsobuje pripútanie k svetu, čo bráni duši zakúsiť vyššie roviny lásky, ktoré paradoxne musia tiež obsahovať odpútanie od svetskosti. Potom je tu láska k posvätným realitám, vrátane poslov, zjavených kníh, svätcov, sakrálneho umenia a tak ďalej, ktoré prichádzajúc od Boha, smerujú dušu k Nemu, za predpokladu, že ľudské bytosti si ostanú vedomé Zdroja všetkého toho, čo je posvätné. Nakoniec je tu láska k Bohu, sakrálnemu ako takému, ktorá je bezhraničná a skôr oslobodzujúca ako pútajúca, keďže predmetom tejto lásky je Nekonečno. Najvyššia rovina lásky je láska Boha kvôli Nemu a to je Láska, ktorá činí všetky ostané podoby lásky možnými. V skutočnosti sú všetky podoby lásky reflexiou, hoci často bledou, tejto zvrchovanej Lásky.
Z duchovného hľadiska, môžu byť všetky, vyššie zmienené úrovne, pozitívne a každá z nižšej úrovne môže skôr viesť k vyššej, než byť obmedzujúcou. Láska k sebe samému môže viesť k uvedomeniu si prchavej a zároveň klamlivej podstaty ega a jeho uväzňujúceho efektu, vedúceho človeka k hľadaniu jeho vyššieho ja. Láska k iným môže viesť k bolesti a utrpeniu a pomôcť duši hľadať tú lásku, ktorá nepominie. Láska k prírodnému svetu môže viesť k údivu nad múdrosťou Boha a k láske Stvoriteľa bytostí, ktoré sú predmetom našej lásky. Čo sa týka lásky k posvätným predmetom, teofánií a podobne, takmer vždy vedú k láske k Bytosti, Ktorá je zdrojom milosti a krásy v nich prítomných. Hierarchia lásky preto môže byť vnímaná ako rebrík pre výstup do Božieho Kráľovstva aj ako opis ešte väčšej obmedzenosti a uväznenia duše, keď človek zostupuje do nižších rovín hierarchie.
Spirituálny význam ľudskej lásky
Skutočne milovať, znamená skutočne žiť a človek, ktorý prechádza životom, bez toho, aby niekoho miloval, tak vôbec nežije plnohodnotný ľudský život. Táto viera súfi poukazuje na dôležitú pravdu – nielen že je láska súčasťou života, ale zohráva tiež i veľmi signifikantnú spirituálnu úlohu v našom vnútornom rozvoji. Ako už bolo zmienené, moc lásky je transformatívna. Má alchymický dopad na dušu a môže transmutovať jej samotnú substanciu. Alchymický sobáš síry a ortuti, ktorý produkuje rozličné konkrétne substancie (podľa alchýmie) symbolizuje vnútornú transformáciu, ktorú prijatie láskou spôsobuje v duši, umožňujúc jej dosiahnuť zjednotenie s Duchom konkrétnym spôsobom.
Ľudská bytosť môže zakúsiť mnoho podôb lásky. Môžeme milovať našich rodičov, deti a príbuzných. Môžeme milovať naše mesto, našu krajinu, kultúru. Jestvuje láska k prírode i umeniu. Je láska k náboženstvu a k sakrálnu, vedúca k láske k Bohu. Všetky tieto formy lásky zahŕňajú schopnosť ísť mimo svoje vlastné ego, obetujúc a trpiac, dávajúc znova a znova. Taktiež sú všetky formy lásky znameniami hlbšej túžby v duši po tej čistej láske, ktorá je božská. Je ale jeden druh lásky, ktorý je najmocnejší na ľudskej rovine – nie vo vzťahu k Bohu – a to je láska muža k žene a ženy k mužovi. Manželská a romantická láska je testovacím poľom pre emocionálny a duchovný rast duše a vzťahuje sa priamo k láske a konečnej jednote duše a Ducha. Toto tvrdenie pravdaže neneguje možnosť odpútania sa od takejto lásky kvôli Bohu, ako vidíme v prípade celibátu praktizovanom v niektorých náboženstvách. Skutočná a autentická láska v romantickom zmysle a nie iba sexuálna príťažlivosť, je formou milosti a darom z nebies. Rozmetá našu dušu ako mocný hurikán, vykoreniac naše obvyklé pripútania a zvyky. Vytrháva korene našej duše z pôdy samoľúbosti a seba-stredností. Spôsobuje radosť ako i bolesť, extázu i túžbu. Odpútava dušu z iných zapletení a pripája ju k objektu lásky, dokonca prekonáva roztrúsené myšlienky mysle, koncentruje myseľ na tento jediný objekt. Niečo z absolútnosti lásky k Bohu sa odráža i v takej ľudskej láske, ktorá vyžaduje úplnú nesebeckosť a bezmedzné dávanie. Takáto láska, ak je autentická, nepominie keď sa milovaný stane menej pekným navonok a stratí svoju vonkajšiu príťažlivosť, pretože objektom takejto lásky je osoba a nie jej atribúty, ktoré môžu potešovať milujúceho v istom okamihu a v nasledujúcom už nie. Preto autentická romantická láska skôr rastie ako ubúda v plynutí času. Takáto láska je darom Boha Jeho stvoreniam, ktoré stvoril v pároch, ako tvrdí Korán a táto láska v najhlbšom zmysle nemôže byť oddelená od lásky k Bohu a od Božej lásky k nám. Preto má ľudská láska spirituálny význam.
Sexuálna dimenzia lásky sama je preniknutá spirituálnym významom. Sexuálne zjednotenie je pozemskou reflexiou rajského prototypu. V tejto pozemskej jednote, ktorá navracia, hoci len na krátko človeka do jeho androgýnskej celosti, muž zakúša Nekonečno a žena Absolútno. Blaho sexuálneho zjednotenia je taktiež predzvesťou blaženého zjednotenia duše s Duchom, o ktorom hovorí kresťanský hermetizmus ako aj iné školy kresťanskej mystiky. Ako bolo spomenuté vyššie, duša sa môže samozrejme aj stiahnuť z tejto pozemskej príťažlivosti cez asketizmus, hľadajúc priamy sobáš s Duchom, ako vidíme v kláštornom živote a v mnohých formách kresťanskej spirituality, ale sexuálne zjednotenie zostáva duchovne významné, zvlášť v súfizme, ktorý podobne ako zvyšok islamu vníma sexualitu ako sakrálnu realitu, ktorá preto musí byť riadená posvätným zákonom, a nie ako hriešny čin, prameniaci prosto z pádu. Sexuálna jednota môže viesť k skúsenosti faná či anihilácie [2] a teda k oslobodeniu, hoc len dočasne, z pút oddelenej existencie a limitácie bežného vedomia. Z pohľadu súfi, pud k sexuálnemu zjednoteniu, ktorý je najmocnejšou zmyslovou túžbou väčšiny ľudských bytostí, je v skutočnosti túžba duše po zjednotení s Bohom, najmä ak je ľudské zjednotenie kombinované s láskou.
Každý milovaný je nakoniec reflexiou Milovaného či ma‘šúq, ako vravia súfi, ktorý je Bohom v Jeho vnútornej realite, realite, ktorú súfi často vzťahujú k ženskému rodu. Esencia Boha sa nazýva v arabčine al-Dhát a gramaticky je to ženský rod. Ako Milovaná, je vnútorná dimenzia Božského tou ženskou krásou, po ktorej mužská duša túži. Avšak vo Svojom aspekte ako Stvoriteľ a Udržiavateľ stvorenia, je predsa len Boh vnímaný v mužskom rode. Z čisto metafyzického pohľadu je Božské pravdaže nad mužsko-ženským rozlíšením rovnakým spôsobom ako v doktrínach Ďalekého Východu zvrchované Tao transcenduje dualizmus jin a jang.
Korán používa slová odvodené z koreňa hubb, keď odkazuje k láske. Súfi tiež používajú tento termín, ale pridávajú k nemu termín ʼishq, ktorý označuje intenzívnu lásku a tvrdia, že Korán súc svätým písmom nepoužíva tento termín kvôli jeho extrémnosti a intenzite. Podľa tradičných zdrojov je slovo ʼishq odvodené z mena viniča, ktorý sa obvíja okolo stromu a stláča tak silno jeho kmeň, že strom umiera. Táto poetická etymológia odkazuje k hlbokej pravde, že intenzívna láska spôsobuje smrť. Ako vraví Rúmí: „Milovaný je nažive a milujúci mŕtvou bytosťou“, zatiaľ čo je známy i latinský výrok amor est mors, „láska je smrť“. Pripomína to slávnu Pieseň lásky-smrti (Liebestod) z Wagnerovej opery Tristan a Izolda.
Veľké romány lásky končia zvyčajne smrťou ako vidíme napr. v západnej literatúre v príbehu Tristana a Izoldy, Rómea a Júlie. Ich smrť sa navonok vzťahuje k vonkajším silám a okolnostiam, ale vnútorne poukazuje na vzťah medzi intenzívnou láskou a smrťou. Vraví sa, že pre každého muža existuje žena – a naopak – ktorí sú takým dokonalým doplnkom, že ak by sa tí dvaja mali na zemi stretnúť, ich láska by im spôsobila smrť. Ľudská láska dokonca i mimo tejto extrémnej fázy je vždy kombinovaná s istým stupňom umierania – umierania ega, umierania túžob, preferencií kvôli tomu druhému. Je to tak preto, že ľudská láska je sama odrazom Lásky Božej, ktorú môžeme zakúsiť iba po smrti nášho ega a môže viesť do Božského tie duše, ktoré majú to šťastie zakúsiť túto lásku. Aj preto sú legendárne ľúbostné príbehy navonok o ľudskej lásky a vnútorne o láske k Bohu a láske Boha a preto často končia pozemskou smrťou hrdinu alebo hrdinky či oboch.
Krása – božská, ľudská a kozmická
Krása a láska sú dva aspekty tej istej reality z istého pohľadu, jeden primárne aktívnej podstaty a druhý pasívne. Jeden je ako blčiaci oheň a druhý ako pokojné a tiché jazero, hoci dimenzia pokoja spočíva v realizovanej láske a krása môže byť vnímaná i v hrome a blesku. Existuje ale aj doplnok v prvom doplnení, teda pasívny element v aktívnej povahe lásky a aktívny element v pasívnej povahe krásy. V skutočnosti by bolo možné ľahko aplikovať náuku komplementarity jin a jang z Ďalekého Východu a prítomnosť jin v jang a jang v jin na tento fundamentálny vzťah medzi láskou a krásou. V každom prípade sú tieto dva aspekty neoddeliteľné na istej úrovni, pretože ako by mohol niekto nemilovať krásne a akoby mohlo nebyť to, čo milujeme krásne na nejakej úrovni (nie nevyhnutne vo svojej zreteľnej a vonkajšej podobe)?
Tak ako Korán a hadís rozprávajú o láske, rozprávajú aj o kráse a v skutočnosti Korán pomenúva Mená Boha, ktoré nám odhaľujú Jeho atribúty ako krásne. Čo sa týka zbierky hadís, Prorocký výrok „Boh je krásny a miluje krásu“ je prakticky základom islámskej estetiky. Navyše všetky Mená Božej Milosti spolu sa nazývajú Mená Krásy. Dva základné termíny užívané pre krásu v základných zdrojoch islamu všeobecne a súfizmu konkrétne sú husn alebo ihsán a džamál. Džamál je Božie Meno, ako už bolo spomenuté v citovanom hadís – a je tiež spomenuté v Koráne – zatiaľ čo husn sa týka Boha i ľudskej bytosti a cesty vedúcej k Nemu. Husn v arabčine znamená krásu a zároveň aj dobro a cnosť [3], čo nie je zo súfi pohľadu nič iné než krása duše. Samotný súfizmus je definovaný ako ihsán, čo znamená, ako je opísané vo svätom hadís, uctievať Boha akoby sme Ho videli a ako by sme ho nevideli, tak akoby On videl nás. Cesta do Záhrady Pravdy je pokrytá s formami krásy, ktoré sú teofániami Krásy Tváre Milovaného a touto cestou nemôže prejsť nik, kto by neokrášlil svoju dušu krásou. Ako potom súfi chápu túto kľúčovú realitu v živote v duchu?
Ako bytie, tak i krása má univerzálnu realitu, ktorá nemôže byť narysovaná a žiadne logické definície neuchopia všetko z jej reality. Je možné na ňu poukázať kontrastom so škaredosťou, ale nie je to dostačujúce, pretože vo svojej esencii krása transcenduje dualitu, vrátane duality bežnej krásy a škaredosti, ktorú zakúšame našimi zmyslami. Niektorí mudrci sa počas storočí predsa len pokúšalo zadefinovať krásu. Jedna z najznámejších definícií je od Platóna, ktorý povedal: „Krása je vyžarovaním pravdy“. Súfi by ochotne prijali toto tvrdenie, ale pripojili by, že keďže je Pravda tiež Realitou, z ich perspektívy, ako to vyjadruje slovo al-haqíqa, ktoré označuje obe, a môže byť povedané, že krása je vyžarovaním Reality samej. Všetka realita vychádza z Jediného, ktorý je jedinou absolútnou Realitou, ktorá je tiež absolútnou Krásou. Tak ako Jediný manifestuje mnohosť na rozličných úrovniach kozmickej existencie, tak i táto Absolútna Krása je manifestovaná súčasne s existenciou, ktorej je vyžarovaním podobne ako aura okolo slnka. To, čo sa nám javí ako škaredé, pochádza z neexistencie predvádzajúcej sa v maske existencie. Keďže existencia sama emanuje z Reálna, ktorého aurou je Krása, čo sa javí ako škaredosť je výsledkom nedostatku svetla Bytia a tieňa, vrhnutého ako dôsledok vzďaľovania sa od Zdroja tohto svetla.
Súfi plne súhlasia s Platónom, keď vo Filébos tvrdí, že krása je časťou reality vecí a nie je závislá na našom subjektívnom hodnotení či vnímaní. Krása je časťou objektívnej reality každej bytosti. Nie je závislá na vnímateľovi iba do tej mieri, ak každý vnímateľ vníma krásu podľa osobitosti jeho duše a do tej mieri, akej je jeho duša krásna a schopná vážiť si krásu. Ale to neznamená, že krása je jednoducho založená na našom subjektívnom posúdení o nič viac než naša nevedomosť geologickej štruktúry hory, vďaka nášmu nedostatku vedomostí o geológii, činí tu štruktúru subjektívnou. Áno, musíme kultivovať náš zrak a sluch aby sme videli a počuli Krásu, a to môže byť učinené, duchovne povedané, za predpokladu, že duša bola školená, kultivovaná a okrášlená dosahovaním cností. Táto výchova však nie je jedinou podmienkou pokiaľ ide o ocenenie univerzálnej manifestácie krásy. Je tiež pravdaže nevyhnutné zvládnuť formálny jazyk, v ktorom sú konkrétne typy krásy manifestované. Peržan zvyčajne neoceňuje krásu Sanctus Bachovej omše v h-mol ani Nemec krásu indických rág, bez výučby v príslušnom formovom „jazyku“. Avšak sú typy krásy, ktoré sú univerzálne a pretínajú kultúrne špecifiká. Pre tých, ktorí oceňujú krásu prírody predstavujú Himaláje neuveriteľný majestát a krásu, ktorú ľudské bytosti oceňujú či už sú Brazílie, Nigérie alebo Japonska. A krása ľudskej bytosti je poznateľná kdekoľvek na zemi by ten človek šiel. Dokonca i v oblasti umenia, kde má každá civilizácia vlastný odlišný formálny jazyk, isté veľké umelecké diela predstavujú krásu univerzálnej úrovne. Stačí pomyslieť na katedrálu v Chartres, Alhambru či Sungské maľby. V každom prípade školenie duše vo formálnom jazyku rozličných umení, musí v mnohých prípadoch sprevádzať okrášľovanie duše vnútornou krásou, zatiaľ čo Boh manifestoval krásu takým spôsobom, že jej isté typy pretínajú všetky kultúrne hranice, aby nám akoby pripomínali, že Krásne ako také patrí Bezformovému a prekračuje špecifiká všetkých formálnych „jazykov“.
V súfizme nie je estetika oddelená od spirituálnej disciplíny a etiky. Človek nemôže byť nesený na krídlach krásy k slobode duchovného sveta bez toho aby miloval a bol si vedomý absolútnej Krásy Boha, po ktorom duša túži, či už si to uvedomuje alebo nie, v jej hľadaní každej formy pozemskej krásy. Toto hľadanie nemôže byť učinené bez etickej a spirituálnej disciplíny. Ako raz povedal Plotinos, ktorého muslimovia nazývajú Šejkom či duchovným majstrom Grékov – duša túži po kráse a krása je manifestáciou tej duchovnej sily, ktorá oživuje všetky úrovne reality. Súfí úplne súhlasia s týmto pohľadom, ktorý kedysi dominoval západnej estetike ale bol na Západe spolu s neoplatonickým učením marginalizovaný v 18. storočí.
Ako je táto krása, po ktorej duša túži vnímaná a zakúšaná? Keďže krása prebýva v hĺbkach duše a zároveň po nej duša túži, Boh umožnil jej zakúsenie cez všetky schopnosti vonkajšie i vnútorné, ktoré duši patria. Všetky naše vonkajšie zmysly môžu zakúšať krásu najmä zrak a sluch. V skutočnosti, väčšinou keď hovoríme o kráse máme na mysli počuteľnú alebo viditeľnú krásu. Ale vnútorné schopnosti duše môžu tiež vnímať krásu, ktorá je schovaná pred vonkajším zrakom. Imaginatívna schopnosť môže vnímať krásne obrazy. Myseľ môže nazerať na krásu matematických foriem v čisto matematickom svete nezávislom na materiálnej ríši. Pokiaľ ide o srdce, ak je jeho oko otvorené, môže vnímať samotnú Krásu Tváre Milovaného. Akýmikoľvek prostriedkami naše vedomie kontaktuje a uvedomuje si objektívnu realitu, má možnosť zakúšať krásu, kvalitu, ktorá preniká všetkými rovinami a módmi existencie.
Hoci je krása všadeprítomná, či už sme si jej vedomí alebo nie, existuje hierarchia krásy, tak ako aj reality, bytia a lásky. Zvrchovaná krása je krása Zvrchovanej Reality; absolútna krása je krásou Absolútna. Dokonca i najintenzívnejšia krása zakúšaná v tomto svete v tvári milovaného človeka, či v dokonalom umeleckom diele alebo v panenskej prírode či dokonca i vôňa duše svätca, je odrazom božskej Krásy. Absolútna a zároveň nekonečná, súc realitou môže byť táto krása zažitá ale nie opísaná slovami. Táto Krása je korunou hierarchie krásy a zároveň zdrojom každej formy krásy. Pod ňou v hierarchii krásy stojí krása čisto nadzmyslových a anjelských svetov a pod nimi krása istých foriem imaginatívneho sveta a potom krása časopriestorovej ríše, ktorá odráža archetypálny a inteligibilný svet najpriamejšie. Táto kategória foriem spútaná časom a priestorom, pravdaže zahŕňa i panenskú prírodu stvorenú Zvrchovaným Umelcom a preto odrážajúcu udivujúcim spôsobom krásu Tvorcu. Sakrálne umenie, ktoré je založené na nebeskej inšpirácii a ktoré umožňuje priamu skúsenosť spirituálneho sveta v materiálnych formách, tiež náleží do tejto kategórie.
Podľa známeho hermetického úslovia, „to čo je najnižšie symbolizuje to, čo je najvyššie“. Tento princíp patrí tiež k skúsenosti krásy. Hoci je materiálna ríša najnižšou v hierarchii existencie, odráža najvyššiu ríšu. Krása materiálnej formy preto odráža najvyššiu krásu a nakoniec Božskú Krásu. Mnoho súfi naprieč vekmi si boli plne vedomí tejto pravdy a dívali sa na každú krásnu formu ako reflexiu Krásy Jeho Tváre.
Čo sa týka ľudskej krásy, je dôležité vyjasniť kde sa v tejto hierarchii nachádza. Keďže ľudský stav v sebe obsahuje všetky úrovne existencie, môže byť vyslovené, že ľudská bytosť môže obsiahnuť celú hierarchiu: ľudská bytosť môže vlastniť fyzickú krásu, krásu charakteru, krásu duše, krásu mysle a inteligencie a krásu srdca V pozemskej ríši je v skutočnosti ľudská krása najvyššou krásy, najmä krása Univerzálneho človeka, v ktorom sú všetky ľudské možnosti realizované. Pokiaľ ide o fyzickú krásu obyčajných ľudí, je daná Bohom, hlavne keď je človek mladý. Ako starneme naše činy založené na našich rozhodnutiach a slobodnej vôli sa ešte viac zrkadlia v našom vonkajšom vzhľade, a vnútorná krása, v prípade tých, ktorí obsahujú takúto krásu, začína prevládať nad vonkajšou, zatiaľ čo pôvodne Bohom darovaná vonkajšia krása zvyčajne vybledne. Ale vonkajšia krása je ďaleko od toho aby bola bezvýznamná. Je v skutočnosti veľkým darom od Boha, prinášajúcim so sebou veľké privilégium a tiež veľkú zodpovednosť. Súfi často hovorievali, že kontemplácia krásy ženskej tváre súfim je najpriamejším prostriedkom pre kontempláciu Božskej Krásy a opak je tiež pravdou. Íbn‘Arábí a Šabistarí napríklad píšu ako každá črta ženskej tváre zjavuje Božskú Vlastnosť a odhaľuje Božské Mystérium. Íbn‘Arábí píše, že kým bol v Mekke stretol mladú Peržanku a hľadiac na jej tvár zjavilo sa mu náhle všetko ezoterické poznanie. V každom prípade súfi, muži i ženy, nie sú len milovníci Boha ale aj krásy, ktorá je neoddeliteľná od Božskej Krásy a ktorá, vzťahujúc sa k neobmedzenosti Božského, prináša úplný pokoj a oslobodzuje dušu z okov obmedzenej existencie.
Hoci bolo mnoho Súfi nepretržitých v nasledovaní krásy a krásnych foriem, niektorí varovali pred týmto hľadaním krásneho ak sa duša ešte nepripravila pre totálnu skúsenosť Krásy cez krásne formy, zbavením sa vnútorných nedokonalostí a škaredosti. Práve kvôli tomu, že krása priťahuje dušu, môže ju takisto chytiť do pasce a pôsobiť ako mocný nástroj odtŕhania od Zdroja všetkej krásy. Preto niektorí mudrci a mystici vo všetkých náboženstvách považovali krásu za dvojsečný meč a pokúšali sa zdržiavať v oceňovaní krásnych vonkajších foriem na istom stupni duchovnej cesty. Takíto ľudia sa nazývajú askéti (zuhhád v islame) a bolo nemálo takýchto ľudí v ranných dejinách histórie súfizmu pred plným rozkvetom dimenzie lásky a poznania. Tieto postavy však pripravili nevyhnutnú pôdu pre tento rozkvet. To, čo takíto svätci a jasnovidci konali a hovorili, bolo, že nič konečné nesmie polapiť dušu a brániť jej vo výstupe po stupňoch dokonalosti. A tak sa koncentrovali iba na Boha ako Jediného za všetkými ríšami manifestácie a všetkými formami [4].
Nebezpečenstvo, ktorým sa zaoberali sa vzťahuje k chybe pokladania konečnej formy krásy za nezávislú realitu, nezávisiacu na Bohu ako Zdroja všetkej krásy. Práve kvôli svojmu charakteru, má krása moc priťahovať dušu k sebe, takým spôsobom, že duša zabúda na Zdroj tejto krásy a tiež na fakt, že krása všetkých pozemských foriem je pominuteľná. Málo ľudí bolo odvrátených od Boha, kvôli niečomu škaredému. Čo zvyčajne okupuje dušu a odvracia ju od Záhrady Pravdy je forma, ktorá obsahuje istý typ krásy, ku ktorej je duša následne priťahovaná. Tieň Krásy Jeho Tváre začína v duši konkurovať absolútnej Kráse a vďaka nevedomosti nemôže duša rozlíšiť medzi Pravým a jeho reflexiami. V každom prípade, v integrálnej vízii súfizmu, ostáva krása centrálnou realitou spirituálneho života. Záhrada Pravdy je krásna a nemôže do nej vstúpiť nik, kto neoceňuje krásu a nie je vnútorne krásnym, kto nedokáže rozlišovať krásu a škaredosť, čo korešponduje s rozoznaním rozdielu medzi reálnym a neskutočným, medzi klamom a pravdou.
Krása je neoddeliteľná od reálneho a pravdivého, pretože tak ako oni, sprevádza odraz Jediného v mnohom. Ovára dvere konečnu k Nekonečnu a oslobodzuje dušu z obmedzení konečných foriem, aj keď je manifestovaná na úrovni foriem. Harmónia je výsledkom odrazu Jediného v mnohotvárnom a preto sa úzko vzťahuje ku kráse. Objekty krásy obsahujú kvalitatívnu harmóniu asociovanú s takými realitami ako napríklad farbami. Môžu rovnako vlastniť nielen kvalitatívnu ale aj kvantitatívnu harmóniu. Tá sa môže nachádzať napríklad v hudbe, ktorá okrem kvality zvuku sa kvantitatívne vzťahuje k mieram a matematike, disciplínam študovaných vo vede súzvukov. Islamské umenie je charakterizované harmóniou proporcií, matematickou jasnosťou a rozličnými stupňami symetrie.
V iných spirituálnych svetoch môže byť i asymetrické nositeľom krásy, ako vidí človek v zenových záhradách, ale v perspektíve súfi je symetria zvyčajne vnímaná ako súvisiaca s harmóniou a harmónia s krásou. Tento druh krásy zahŕňajúci inteligenciu a inteligibilitu, vrátane matematiky, je chápaný ako „krásna kvalita“, vnímaná na vyššej úrovni. Pod ňou leží zmyslová krása a nad ňou nevýslovná krása sveta transcendujúca všetky formy. Ale ako už bolo spomenuté, všetky z týchto rovín krásy sú reflexiami zvrchovanej Krásy tváre Milovanej, ktorú sme my ľudské bytosti zakúšali v Edenskom stave.
Skúsenosť tejto krásy stále spočíva hlboko v duši. Jednou z funkcií krásy v ľudskom živote je privodiť spomienku na túto nebeskú Krásu. Spirituálne vnímaná krása sa stáva prostriedkom spomienky a znovuobjavenia našej skutočnej podstaty ako nás Boh stvoril, podstaty, ktorú stále nosíme hlboko v sebe, hoci bola zabudnutá ako dôsledok nášho pádu do stavu nevedomosti, nevediac už viac kým vlastne sme. Úplne exteriorizovaní, akými sme sa stali, máme tendenciu vnímať len externú podobu a vyhľadávať externú krásu, zatiaľ čo súfisti cez vonkajšie formy kontemplujú ich vnútorný zmysel a vnútornú krásu v nich obsiahnutú. Ako povedal perzský súfi poet z trinásteho storočia Awhad al‘Dín Kirmání:
Tak hľadím optickým okom na pozemskú tvár
Pretože vonkajšia nesie pečať vnútorného významu
Svet nie je ničím iným než formou a my musíme vo formách žiť:
Človek nemôže vidieť vonkajší zmysel len vo formách.
Podľa hadís Proroka, Boh napísal krásu na tvár všetkého. Toto je tvár, ktorú každé stvorenie otočilo k Bohu. Spirituálna realizácia znamená vidieť túto tvár a krásu na nej napísanú ako aj počuť krásnu hudbu invokácie každého stvorenia, čo konštituuje jej samotnú existenciu. To znamená vidieť formy v ich metafyzickej transparentnosti a nie ich vonkajšiu nepriehľadnosť. Táto transparentnosť je neoddeliteľná od krásy, pretože je ako okno, cez ktoré Svetlo Nekonečna a sním reflexia jeho krásy preniká do samotnej substancie foriem, utvárajúc z nich nástroj, ktorý nás svojou krásou vedie k Bezformovému a k Zdroju všetkej krásy.
Ó Pane, Ty vieš, že vždy znova a znova
Nehľadíme na nič než na krásu Tváre Tvojej.
Krásne v tomto svete sú zrkadlá Krásy Tvojej,
Videli sme v zrkadle tvár Vznešeného Kráľa.
Avšak, aby duša dosiahla tento cieľ kontemplácie Božskej Krásy v pozemských formách, musí znovu nadobudnúť krásu svojej primordiálnej reality, ktorá nie je ničím iným než ihsán a ktorá preto znamená tiež ozdobenie cnosťami-cnosťami, ktoré okrášľujú dušu a ktoré v konečnom dôsledku patria Bohu. Krásna duša je priťahovaná k Božskej Kráse ako nočný motýľ k svieci a v každej pozemskej kráse nezlyhá zakúšať tú Božskú Krásu Záhradníka Záhrady Pravdy, skúsenosť neoddeliteľná od konečného cieľa ľudského života.
Pokoj
Nemôžeme diskutovať o spirituálnom význame krásy bez toho aby sme sa pozastavili nad témou pokoja. Krása priťahuje dušu a v nej nachádza duša všetko po čom prahne. Prečo teda hľadať inde? Prečo sa rozrušovať? Vnímanie krásy prináša oddych a utíšenie, pokoj a mier. Na rovine foriem, pokiaľ je duša priťahovaná krásou foriem, ostáva v stave pokoja, ale v mnohých prípadoch je duša čoskoro konfrontovaná s existenciálnym obmedzením formy a, spoznajúc, že je táto limitácia udúšajúca, zamieri svoju pozornosť niekam inam a v rozrušení zanecháva stav pokoja. Avšak pre súfi je formálna krása symbolom a reflexiou jej nebeského archetypu, ktorú kontemplujú skrze formu. Takto vedie formálna krása takéhoto človeka k zakúseniu Nekonečnej Krásy, kde sa nachádza skutočný mier. V nekonečnej Kráse niet existenciálnej limitácie a nič nemôže narušiť stav zakúšania tohto zvrchovaného pokoja presmerovaním pozornosti duše niekam inam, pretože duša je v stave, v ktorom v skutočnosti nie je kam sa presmerovať. Tento stav je niektorými súfi Centrálnej Ázie nazvaný univerzálny pokoj (ṣulḥ-i kull). Je to pokoj dosiahnutý človekom vnoreným do Reality, ktorá je mimo všetkého napätia a duality, kde sa protiklady stretávajú, coincidentia oppositorum.
Je pozoruhodné, že ľudská duša túži po pokoji, zatiaľ čo žije vo svete plnom strádania, rozporov, protikladov, utrpenia a vojen. Keď rozvažujeme nad pojmami pace, šalom, šánti a salám v kresťanstve, judaizme, hinduizme a islame a ich všadeprítomnom používaní stúpencami týchto náboženstiev ako aj nad termínmi s rovnakým významom používanými inde, uvedomujeme si univerzalitu tejto túžby. Súfizmus zdôrazňuje význam tejto túžby v duši a dôležitosť dosiahnutia cieľa tejto túžby. Ale súfi neustále zdôrazňujú, že pokoj nemožno nájsť vo svete protikladov a dualizmu, kým ostávame pripútaní k tomuto svetu; môže byť nájdený iba prekročením tohto sveta a dosiahnutím Božskej Reality, ktorá, súc absolútnou Krásou, je absolútnym pokojom ako povedal Rúmí:
Mimo duchovného spočinutia v Božskej Kráse (haqq)
Nieto pokoja.
Podľa Koránu a výrokov Proroka pozdrav ľudí Raja, ľudí Záhrady je salám, „pokoj“; a preto je bežným pozdravom muslimov al-salám alejkum, „pokoj s tebou“. Záhrada žiari nádherou Pravdy, ktorú sme vnímali pred Pádom a požehnaní znova zakúsia po smrti. Takáto krása nemôže nebyť kombinovaná s pokojom a tichom. Duša, ktorá nedokáže spočinúť v Božskej Kráse nie je hodná Raja. Človek musí v skutočnosti priniesť vnútorný pokoj a jas duše do rajskej ríše dosiahnutím duchovných cností, aby vstúpil do Záhrady a aby mohol mať osoh z pokoja ríše, do ktorého požehnaná duša získala prístup. Rovnakým spôsobom musí požehnaná duša pridať niečo ku kráse rajského Príbytku, ak si má človek svoje prebývanie v ňom zaslúžiť.
V každom prípade je pokoj (al-salám) na najvyššej rovine Božským Menom a Boh sám je zároveň pokojom i darcom pokoja, keďže je krásny a zdrojom všetkej krásy. Vo verši, ktorý zohráva dôležitú úlohu v praxi súfistov, Korán tvrdí: „Je to On, kto spôsobil zostúpenie Božského Pokoja (al-sakína) do sŕdc veriacich“ (Korán 4, 48). Sakína, súvzťažná so Šekinou kabbalistov, je pokojom, ktorý je nebeský a ktorý je kombinovaný s milosťou, pričom jeho priamym zdrojom je Boh. Ale musíme byť pripravení prijať tento veľký dar podriadením sa Pravde, majúc vieru v Boha a milujúc Boha, smerujúc našu Dušu k zdroju všetkej krásy nadobúdaním cností. Vidieť Krásu Tváre Milovaného je neoddeliteľné od absolútnej a bezpodmienečnej lásky Toho, čo je Samo absolútne a nekonečné a je neoddeliteľné od zakúšania toho pokoja, ktorý „prevyšuje všetko chápanie“.
Pripomeňme si, že duchovná cesta na jednej strane zahŕňa poznanie a na strane druhej lásku a krásu. Dôsledok nasledovania týchto ciest predsa len vyústi v dosiahnutí pokoja, po ktorom duša túži. Navyše cesty poznania, lásky a krásy vyžadujú správny čin a dobrotu, bez ktorých by človek nemohol plne realizovať božské poznanie a ani byť schopný milovať Boha a vnímať Jeho Krásu plnosťou svojej bytosti. Následne, bez dobra a cnosti nemôže dosiahnuť pokoj, ktorý je na najhlbšej úrovni neoddeliteľný od krásy a ktorý všetci hľadáme hlboko v nás dokonca i uprostred hluku, chaosu a napätia sveta, v ktorom žijeme.
Poznámky
[1] „Kvetom kvetov“ je nazývaná Panna Mária v stredoveku a jej symbolom je ruža, podobne ako je symbolom prebudenia na Východe Lotos. Spomeňme si na kvetinovú kázeň keď Buddha nevyriekol ani slova, len podržal v ruke kvetinu, čo pochopil len jeden žiak, prezradiac to napokon úsmevom. Kvet ako metafyzický dôkaz Boha, ľalia ako čistota, vinná réva ako život sú ďalšie príklady z veľkého množstva florálnej symboliky, ktorej sme sa teraz dotkli len okrajovo.
[2] Zániku ega, potlačeniu či vyhladeniu nižšieho ja (pozn. prekladateľa).
[3] Odtiaľ i bežné arabské meno Hussain či Hossein (pozn. prekladateľa).
[4] Slovami F. Schuona: „Krása či už prírodná alebo človekom stvorená môže byť otvorenými alebo zatvorenými dverami: ak ju stotožňujeme iba s jej pozemským prejavom necháva človeka náchylným k modlárstvu a k púhemu esteticizmu; prináša nás bližšie k Bohu vtedy, keď v nej vnímame vibrácie Krásna a Nekonečna, ktoré emanujú z Božskej Krásy.“ (pozn. prekladateľa).